© DoraZett / stock.adobe.com
Ak pes neposlúcha, chová sa agresívne voči svojim súrodencom, vykazuje prehnanú potrebu chrániť si „to svoje“ alebo ak nepustí nikoho do blízkosti svojej misky s krmivom, potom je toto správanie vysvetľované ako dominantné a je nutné ho podchytiť. Sú dominantní len alfasamci a máte problém s dominanciou aj v prípade, že pes proste „len“ neposlúcha?
Psi sú blízkymi príbuznými vlkov a vlci v prírode žijú v svorke. Rovnako ako vlci aj psi spoznali, že život v svorke je jednoduchší a že skupina je oveľa silnejšia, ako keď jedinec vystupuje úplne sám. Spoločne sa môžu lepšie chrániť pred nebezpečím a skupinový lov býva tiež úspešnejší. Človek by čakal, že v takej skupine bude stanovená prísna hierarchia, pričom budú „mocenské boje“ takmer na dennom poriadku, ale opak je pravdou. Voľne žijúci vlci fungujú skôr na báze rodinného kruhu, pričom sa síce nechávajú viesť najskúsenejším a najstarším jedincom, avšak k agresívnym bojom o vládu, teda o pozíciu alfasamca, dochádza len zriedka.
Nové štúdie týkajúce sa divoko žijúcich vlkov ukazujú, že jednoznačná alfa, ktorá vedie svorku vo všetkých situáciach, prakticky neexistuje. Hoci niektorí členovia svorky sa vymedzujú o niečo dominantnejšie voči ostatným, nesúvisí to s celkovou hierarchiou vo vnútri skupiny, skôr s danou situáciou, na ktorú je treba reagovať. Ak vlastní jeden vlk zo skupiny kosť, vystupuje v tom okamihu ako vodca, ktorý smie o kosti rozhodovať. Ostatní členovia svorky túto skutočnosť nespochybňujú, akceptujú ho pre danú chvíľu ako vodcu a stávajú sa jeho podriadenými. Tým sa však vlastník kosti nepasuje automaticky do role zvieraťa, ktoré vždy dostane jedlo ako prvé. Ak skolí iný člen svorky korisť, rozhoduje o jej osude on sám a nemusí ju prenechávať alfe. O tom, či je zviera dominantné alebo podriadené rozhoduje teda naozaj situácia a daný okamih.
Ak by sa stalo, že niektorý z vlkov začne byť agresívny, bude týmto spôsobom vystupovať len voči jedincom, ktorí nepatria do jeho „rodiny“ a znamenajú ohrozenie pre jeho svorku, napríklad čo sa týka krmiva alebo teritória. Teda oproti pôvodnému presvedčeniu neinklinujú ani psi ani vlci k roli alfa jedinca, ktorý by musel svoju pozíciu neustále hájiť a dokazovať, že na ňu stačí.
Hoci sú v oblasti tzv. alfy dostupné nové štúdie, teórie o presadzujúcom sa jedincovi sa tvrdošijne držia v povedomí ľudí. Ak je pes voči svojmu pánovi neposlušný, vysvetľuje sa táto skutočnosť práve snahou prevziať rolu vodcu svorky. Chce sa etablovať do role vodcu svorky, prevziať moc a to na úkor pána. Pokiaľ výchova psa neprináša žiadúce výsledky a pes si robí, čo chce, býva to často ospravedlňované práve alfa rolou. Ale čo vlastne znamená dominancia? Spoznám ju podľa určitej miery neposlušnosti voči majiteľovi? A musí byť pes voči mne skutočne v podriadenej roli, aby ma poslúchal?
Už roky sú experti a trenéri psov jednotní v tom, že výchova zvieraťa má zmysel len v tom prípade, ak pes akceptuje pána ako „vodcu svorky“. Aby si túto pozíciu človek posilnil, mal by majiteľ využívať rôzne metódy, ktoré psa budú utvrdzovať v tom, že je voči pánovi v podriadenej pozícii. Ešte dnes existuje názor, že pes by mal dostať krmivo až v okamihu, keď sa nejedol jeho pán. Tiež by pes nikdy nemal vstupovať do dverí skôr než pán a príp. spanie na posteli s pánom alebo na jeho obľúbenom mieste je pre psov tiež tabu. V mnohých odborných knihách zaoberajúcich sa tréningom je popisovaná technika, keď majiteľ zvieraťa má psa držať v podriadenej pozícii na zemi. Avšak časom sa ukázalo, že táto metóda so sebou prináša len mizivý úspech. Zmienené „problémy s dominanciou“ prejavujúce sa ťahaním za vodítko, ignorovaním povelov, agresívnym správaním pri rozdeľovaní krmiva alebo skákaním sa alfa tréningom väčšinou neodstránia. Čím je to spôsobené?
© Christian Müller / stock.adobe.com
Komplikácia celého alfa tréningu spočíva už v tom, že vychádza z myšlienky, že pes chce intuitívne prevziať velenie vo svorke a túto túžbu skúša stále znova a znova uviesť do praxe. Ako už bolo vyššie popísané, najnovšie štúdie dokazujú, že snaha o získanie pozície alfa je mierne povedané veľmi sporný bod. Preto vzniká otázka, či pes svoju ľudskú rodinu vôbec vníma ako svorku. Mnohí experti sa dnes domnievajú, že pes vníma ako svorku len jedinca rovnakého druhu a že psi sú si veľmi dobre vedomí skutočnosti, že nie sú ako my. Túžba dávať dominanciu za vinu javom ako je agresivita, neposlušnosť alebo tvrdohlavosť, by teda nebola len úplne chybná, ale jednalo by sa aj o prianie majiteľa, ktoré sa ale nikdy nesplní. Fakty sú také, že pes nie je neposlušný preto, že je dominantný, ale preto, že bol nedostatočne alebo zle vychovaný.
Aj keď veta: „Môj pes je dominantný, pretože pri chôdzi na vodítku ťahá, pretože chce udávať tón a prejavuje sa agresívne voči ostatným“ znie veľmi presvedčivo, nedá sa za ňu schovávať. Dominancia sa oveľa skôr prejavuje pozoruhodnou sebaprezentáciou a vnútornou vyrovnanosťou zvieraťa. Dominantní psi sú sebavedomí, nevydávajú zvuky ako je agresívne kňučanie alebo hlasité štekanie, aby sa presadili voči ostatným – nepovažujú to za nutné. V skupine vyvádzajúcich šteniat stojí dominantný jedinec skôr osamotený na okraji – nie je to preto, že by sa hanbil, ale preto, že tieto malé boje vo forme hry nepotrebuje. Drží sa vzpriamene, pohybuje sa stabilne a isto. Hlava a uši sú zdvihnuté. Chvost medzi nohami alebo zaguľatený chrbát, teda ukazovatele toho, že má pes strach alebo že je nervózny, uvidíme u dominantného jedinca zriedka.
Aj napriek týmto najnovším poznatkom nie sú ťažkosti plynúce zo strachu z dominancie zbytočné. Pes, ktorý sa prezentuje ako „macho“ a ignoruje všetky povely aj pravidlá, predstavuje hrozbu. Avšak namiesto toho, aby sme toto jednanie chybne spájali s dominanciou, je dôležité prísť na skutočnú príčinu problémov. Prečo ma pes neposlúcha, keď za tým nie je fakt, že sníva o tom, že prevezme rolu vodcu svorky? Čo za tým môže byť a ako môžem zasa uchopiť opraty pevne do rúk? To by sme Vám radi vysvetlili na nasledujúcich príkladoch.
Ak pes neposlúcha na bežné povely ako je „miesto“, „sadni“, „ľahni“, „k nohe“, potom to nie je len nepríjemné, ale aj nebezpečné. Ak pôjdete na prechádzku s jedincom, ktorý nedokáže kráčať pri nohách, keď má a nepribehne na zavolanie, môže Vás to priviesť do vážnych ťažkostí. Podstatou celého problému nie je to, že pes je alfa, ktorá túži po sebapresadení, ale v zlej výchove zvieraťa alebo v chybách, ktoré sme pri výchove urobili. Znie to tvrdo, ale je to tak. Nezáleží na tom, či vlastníte sebavedomého vlčiaka alebo nervózneho teriéra, všetci psi sú schopní naučiť sa poslúchať na jednoduché povely. Avšak Vy sami si pri výcviku musíte byť istí a jednať tak, aby bolo zrejmé, že držíte opraty pevne v rukách a že sa psovi vyplatí, aby Vás poslúchal, napríklad môže dostať maškrtu za poslúchnutie alebo sa potom môže cítiť viac uvoľnene.
Získajte dôveru svojho psa: Jedným z najčastejších dôvodov neposlušnosti tkvie v skutočnosti, že povely nie sú jasné, pretože ich opakujete tak často (bez toho, aby sa niečo stalo) alebo pretože si vzájomne odporujú. Psi pozorne pozorujú reč tela – ak tá nezodpovedá vyslovenému povelu, vzniká pre psa dôvod k neuposlúchnutiu. Pokiaľ vydáte povel „Miesto“, ale sami nervózne poskakujete okolo, Váš pes len ťažko pochopí, že by mal zrovna kľudne sedieť. Dbajte teda na to, aby vyslovené povely budili dôveru. Povely musia byť jasné a jednoznačné a mali by prichádzať v správnu dobu. Psi im rozumejú, podobne ako pochvale alebo pokáraniu len v tom prípade, že sú viazané na určitý čin. Potrestať psa o hodiny neskôr za to, že vykonal potrebu na koberec, prinesie nulový výsledok, podobne ako keď mu budete pri ceste do supermarketu vysvetľovať, že na Vás musí počkať.
© cynoclub / stock.adobe.com
Keď pes ťahá za vodítko, ospravedlňuje to majiteľ často tým, že pes je dominantný a že si chce sám určovať smer cesty. V skutočnosti to žiadny pes nerobí z dominancie, ale preto, lebo ten, kto vodítko vedie, toto správanie toleruje. Tak veľa majiteľov, smejúc sa pobehujú za svojim šteniatkom a keď pes vyrastie, tak sa divia, prečo zviera za vodítko stále ťahá. Akonáhle si pes raz zapamätá, že ťahanie sa vyplatí, pretože sa dostane tým smerom, ktorým chce pokračovať, bude túto metódu pochopiteľne skúšať ďalej. Chodenie na vodítku teda opäť nie je otázkou dominancie, ale otázkou výchovy. Naučte svojho psa, že ťahaním za vodítko nič nedocieli. Ďalším obľúbeným opatrením je zostať stáť, keď pes začne za vodítko ťahať, alebo môžete prejsť pár krokov vzad. Pokračujte v ceste až vo chvíli, keď sa ťah na vodítku uvoľní. Toto cvičenie musíte dôsledne dodržiavať. Ak prejde psovi občas ťahanie za vodítko len preto, že sa ponáhľate a chcete mať prechádzku rýchle za sebou, zabere Vám oveľa viac práce, než psa naučíte, aby za vodítko neťahal a chodil smerom, ktorým chcete ísť Vy.
Pes sa nikdy nerodí ako agresívny. Prirodzene existujú plemená, ako sú rotvajlery, vlčiaky, dobermany alebo pitbuly, ktorí majú o niečo vyššiu potrebu chrániť „svoj majetok“ a nechajú sa ľahšie vyprovokovať, než napr. zlaté retrívery alebo labradory. Avšak žiadny pes len tak z rozmaru nenapadne človeka. Agresivita sa prejavuje u psov, ktorí sa cítia neisto alebo nepohodlne. Častým dôvodom agresivity voči cudzím ľuďom je aj samotný pán, pretože pes vycíti, že sa majiteľ cíti pred novo príchodzím neisto a preto má pocit, že by ho mal chrániť. Ak ste nervózni, keď oproti Vám ide v lese niekto cudzí alebo sa bojíte, že Váš pes začne agresívne štekať, akonáhle sa k človeku priblížite, bude Váš pes túto neistotu cítiť. Skúste psa ukľudniť tým, že na neho budete hovoriť alebo ho hladkať, prípadne obojím, čo psa uistí v tom, že je všetko v poriadku.
Ukážte psovi, že máte situáciu pod kontrolou: Musíte Vašeho psa presvedčiť, že nie je dôvod k tomu, aby sa miešal do situácie alebo Vás chránil. Neukazujte mu svoj strach ani nervozitu. Vystupujte sebavedomo a pokúste sa agresivitu svojho psa – pokiaľ to situácia umožňuje – ignorovať. Nikdy na neho nekričte, naopak ho hlaďte a ukľudňujte, odmeňte ho, akonáhle cudzinec prejde a pes zachová kľud.
Psi sú od prírody egoisti, ktorí dbajú na svoj prospech. To dokazujú aj početné štúdie, teda túžba po ochránení jedla je len vrodená snaha o sebazáchovu. Zatiaľ čo u divoko žijúcich psov alebo vlkov je delenie sa o korisť prirodzenou záležitosťou a táto činnosť náleží momentálnemu vodcovi svorky, môže pri spolužití s človekom dôjsť k vrčaniu v okamihu, keď sa pán k miske blíži. Dôležité je, aby sa pes naučil, že jedlo si pred človekom chrániť nemusí. Dobrou metódou je kŕmiť psa priamo z ruky (podávať mu takto kostičky alebo maškrty). Pes potom bude vnímať prítomnosť človeka ako pozitívum. Ďalšou riskantnejšou možnosťou je odobrať psovi misku a dať mu ju až vo chvíli, keď sa ukľudní a začne prítomnosť človeka akceptovať.
Agresivita voči ostatným psom môže mať mnoho príčin. Dvoma najčastejšími sú, že si pes myslí, že sa musí medzi ostatnými presadiť alebo že druhého psa vníma ako konkurenciu, či už je to boj o kŕmenie, obľúbené miesto na odpočinok alebo pozornosť. Posledné menované nemá čo dočinenia so žiarlivosťou, ale len s tým, že pes si je od prírody vedomý svojich predností. Nejde o to ublížiť druhému, ale získať pre seba to najlepšie. Ten, kto má dvoch alebo viac psov, už bol určite svedkom niekoľkých takých podobných potýčiek medzi psami.
Keď žije viac psov v jednej domácnosti: Ako majiteľ viacerých psov by ste mali so zvieratami jednať čo možno najvhodnejšie. Bolí nás, keď vidíme, že jeden pes neustále chňape po maškrtách alebo sa prevalí dverami, zatiaľ čo iný pes je skrátka tým utláčaným chudáčikom. Chceme tomuto správaniu zabrániť, ale častokrát je to ešte horšie. Psi si neberú osobne, keď ich človek vezme trochu na krátko. Budú v určitých situáciach akceptovať hierarchiu, aj keď pre mnohých iných budú „dominantní“. Pokiaľ budete očividne uprednostňovať slabšieho jedinca a druhého psa budete za jeho egoistické správanie hrešiť, poškodíte vzťah medzi oboma psami.
Neposlušnosť, agresivita alebo rivalita nemajú teda s dominanciou čo robiť. Spravidla sa psi len nenaučili, že toto správanie je nežiadúce. Problém teda tkvie skôr v nás, v majiteľoch. Ak sa správa Váš pes z Vašeho pohľadu dominantne, je vo väčšine prípadov zle vychovaný. Psi sú silne orientovaní na svojho človeka a skúšajú, aké správanie sa im vyplatí a aké nie. Je dôležité, aby vo Vás pes videl zodpovedného partnera, ukážte mu, že Vám môže veriť a že mu v každej situácii poskytnete pomoc aj orientáciu, pričom však nebudete vystupovať ako „diktátor“. Musíte však byť suverénni a hlavne dôslední.
Čím skôr, tým lepšie? Toto heslo platí aj pre výcvik šteniatok. Mladí psi sú extrémne zvedaví a sú neustále otvorení novým skúsenostiam. Vďaka tomu psíkovi hravo, ale dôsledne vysvetlíme, čo od neho očakávame a aké správanie je nežiadúce.
Chôdza na vodítku patrí k základnému výcviku šteniatka. Pes neustále ťahajúci za vodítko urobí z každej prechádzky naozajstnú skúšku trpezlivosti. Veľkým problémom sa to stáva v prípade, že je pes veľkého plemena a je obtiažne ho zvládať, pokiaľ sa rozhodne ísť iným smerom než Vy. Problémy s chôdzou na vodítku vznikajú už v dobe, kedy je pes ešte malé šteniatko. Ale s potrebnými znalosťami a veľkou dávkou trpezlivosti môžete všetko zvládnuť.
Ak pes neposlúcha, chová sa agresívne voči svojim súrodencom, vykazuje prehnanú potrebu chrániť si „to svoje“ alebo ak nepustí nikoho do blízkosti svojej misky s krmivom, potom je toto správanie vysvetľované ako dominantné a je nutné ho podchytiť. Sú dominantní len alfasamci a máte problém s dominanciou aj v prípade, že pes proste „len“ neposlúcha?
