© bmf-foto.de / stock.adobe.com
Tento otravný hmyz môže na Vašeho štvornohého miláčika číhať na rôznych miestach. Podľa druhu daného parazita sa rozlišujú rôzne spôsoby prenosu a indikátory ochorenia. Parazity síce neprenášajú vážne ochorenia, ako napríklad kliešte, ale môžu sa vyznačovať veľmi nepríjemnými prejavmi, ktoré Vašeho psíka budú trápiť.
Zamatovec je parazit s veľkosťou špendlíkovej hlavičky, ktorý je nápadný svojou červeno-oranžovou farbou. Vyskytuje sa v endemických oblastiach hlavne v lete a na jeseň, pričom v tráve trpezlivo číha na svojho hostiteľa. Parazit sa vyvíja z vajíčka do larvy a ďalej z nymfy na dospelého jedinca. Dospelí sa živia výhradne rastlinným materiálom, avšak larvy sa potrebujú dostať k lymfatickému systému hostiteľa, aby prežili a mohli sa ďalej vyvíjať. U psov nájdeme larvy často na labkách medzi jednotlivými prstami, na bruchu alebo na hlave. Uhryznutie od larvy môže hlavne u citlivých jedincov spôsobiť alergickú reakciu, ktorá sa prejaví silným svrbením a môže viesť až k drásaniu pokožky. Tieto zmeny môžu pretrvávať ešte v dobe, keď larva už dávno nie je v hostiteľovi. Larvy sú patrné vďaka svojej nezameniteľnej oranžovo-červenej farbe priamo na postihnutých miestach alebo prostredníctvom zoškrabnutia malej časti kožných šupiniek, ktoré sú následne skúmané pod mikroskopom.
Ušný svrab patrí medzi parazity, ktoré uprednostňujú prostredie vonkajšieho zvukovodu, málokedy ich môžeme nájsť aj na pokožke v oblasti ucha. Celý vývoj od vajíčok cez larvy a nymfy až po dospelého štádia prebieha v zvukovode. Všetky vývojové štádia sa živia mŕtvymi kožnými bunkami a povrchovým tkanivovým mokom psa. Prenos parazita prebieha pri priamom kontakte s nakazeným zvieraťom, vo väčšine prípadov sa jedná o šteniatka. Len vo vzácnejších prípadoch sú nakazení dospelí jedinci. Typickým prejavom ušného svrabu je silné svrbenie a škrabanie uší a hnedo-čierny sekrét, ktorý má konzistenciu kávového kalu. Parazity možno čiastočne vidieť, ak posvietime do zvukovodu. Bezpečne ich však diagnostikuje ster z vonkajšieho zvukovodu.
Tieto parazity nie sú veľmi vyberavé, čo sa týka hostiteľa, môžu teda napadnúť psov, mačky, králikov a dokonca aj človeka, naviac sú veľmi nákazliví. Celý cyklus ich vývoja prebieha na hostiteľovi a všetky tieto štádia (larva, nymfa, dospelý jedinec) sú parazitické. Prenos prebieha pri kontakte s nakazeným jedincom, ale môže k nemu dôjsť aj pri pohybe v infikovanom prostredí alebo pri dotyku s určitým predmetom, na ktorom sa parazit nachádza, dokáže totiž prežiť určitú dobu aj mimo hostiteľa. Dravčíci žijú na pokožke, pohybujú sa medzi chlpami zvieraťa a živia sa tkanivovým mokom. Spôsobujú svrbenie, ktoré je rýchlo badateľné. Malé, suché šupinky sú pre týchto cudzopasníkov tiež charakteristické, naviac sami vyzerajú ako šupiny. Tento poznávací znak väčšinou objavíme na chrbáte zvieraťa. Rozpoznateľné sú opäť pomocou odobrania šupiniek z kože a ich následná prehliadka pod mikroskopom alebo za použitia špeciálnych lepiacich pásikov, ktoré musia byť opäť preskúmané mikroskopicky.
Zákožka svrabová je veľmi špecifický, vyberavý druh, ktorý parazituje hlavne na psoch, líškach a kunách. Prenáša sa kontaktom s iným nakazeným zvieraťom alebo ju možno získať z napadnutého prostredia, keďže parazit je nakazlivý. Pravdepodobnosť, že Váš pes nákaze pri kontaktu s infikovaným jedincom unikne, je veľmi malá. Ako už napovedá názov, samičky si hĺbia tunely pod pokožkou, kladú tam vajcia a vylučujú trus. Pri hĺbaní požierajú mŕtve kožne bunky a tkanivový mok. Kvôli podráždeniu kože a často aj alergickej reakcii dochádza k neznesiteľnému svrbeniu, pričom prvými signálmi sú červené fliačiky na bruchu a lakťoch psíka, ďalej nasleduje strata srsti, šupiny a zosilnenie kože na ušiach či častiach tela. Parazita možno odhaliť prostredníctvom dermatologického vyšetrenia kože, podobne ako u predchádzajúcich prípadov. Keďže už veľmi nízky počet zákožiek spôsobuje nepríjemné, intenzívne svrbenie, nie je vždy ľahké nájsť dôkaz o ich prítomnosti. V takom prípade sa uchyľuje k diagnostickej terapii.
Trudník je bežným obyvateľom kože chlpatých cicavcov. Žije a rozmnožuje sa vo folikuloch a mazových žľazách. V okolitom prostredí nie je schopný prežiť. Živí sa hlavne odpadom z buniek a tkanivovým mokom. Aby ste predišli alebo zabránili alergickej reakcii zvieraťa, vyhadzujte výkaly zvieraťa do určenej nádoby len pre neho. K prenosu parazitov dochádza už po narodení počas kojenia jedincov. Extrémne premnoženie trudníka vedie k vypuknutiu ochorenia – demodikózy. Predpoklady pre rozvoj ochorenia majú krátkosrsté plemená s kratším nosom ako sú anglickí a francúzski buldočkovia, mopsy, šarpejovia, avšak tiež dobermani, nemeckí ovčiaci, jazvečíky a niektoré druhy teriérov. Keďže sú dispozície dedičné, dôrazne odporúčame, aby psi, ktorí generalizovanou demodikózou trpia, neboli používaní ako chovné zvieratá.
Touto formou ochorenia môžu trpieť všetky plemená bez rozdielu. Väčšinou sú psi nakazení už vo veľmi mladom veku. U lokálnej varianty sa na koži vyskytne až 5 lysín alebo miest s nižším osrstením, väčšinou nesvrbia, ale sú červené a šupinaté. Tieto zmeny sú často patrné na hlave, krku, končatinách a trupe. Nie je neobvyklé, že ochorenie je odhalené náhodne alebo nie je odhalené vôbec. Až u 90% prípadov spontánnej demodikózy dôjde k samouzdraveniu.
Ďalšou formou lokalizovanej demodikózy je taká, ktorá je vyvolaná vonkajším podnetom, napríklad hormonálnou liečbou alebo podávaním kortikosteroidov, opäť nie je závislá na plemeni alebo veku zvieraťa. Postihnuté sú väčšinou len miesta, na ktorých došlo k aplikácii injekcie alebo masti. Zmeny na koži sú podobné ako u spontánnej formy, teda strata srsti, začervenanie a tvorba šupiniek. Pokožka je v týchto miestach často veľmi tenká. Môže vplyvom dlhšej doby pôsobenia aplikovaného preparátu pretrvať dlhšiu dobu, avšak ak sa nevyskytnú komplikácie, nie je nutné nasadzovať liečbu, k vymiznutiu ochorenia dôjde samovoľne.
U tejto formy sa jedná o dedičné zlyhanie imunity v kombinácii s dodatočným potlačovaním imunity, ktoré je príčinou tohto ochorenia. Vyskytuje sa u mladých psíkov vo veku medzi 1,5 a 2 rokmi. Zmeny pokožky sa spočiatku prejavujú rovnako ako u lokálnej formy, teda tvorbou šupiniek, začervenaním a stratou srsti, tieto problémy sa však rýchlo rozšíria. Ako prvé bývajú zasiahnuté predné končatiny a hlava, pričom sa príznaky rozširujú ďalej po tele. U tejto formy väčšinou dochádza k sekundárnej infekcii, ktorá spôsobuje svrbenie a stupňujúce sa kožné ťažkosti ako sú edémy, celulitída alebo väčšie ťažkosti ako je horúčka, opuchnutie lymfatických uzlín a mnohé ďalšie.
Demodikózou môžu ochorieť aj starší jedinci nezávisle na príslušnosti k plemenu. Vyvolať ju môže podávanie medikamentov ako je kortizón alebo ochorenie tumorom prípadne chorobami ovplyvňujúcimi látkovú výmenu (diabetes, hypoteróza apod.).
U tejto formy nastupujú zápalové prejavy na koži zvieraťa, hlavne v oblasti labiek. Sú opuchnuté a boľavé, väčšinou touto chorobou trpia plemená ako je doga, bobtail a iné veľké plemená, avšak vyskytuje sa aj u teriérov, mopsov, francúzskych a anglických buldočkov, šarpejov. Tieto problémy môžu nastať v súvislosti s generalizovanou formou alebo sa vyskytnúť úplne samostatne.
Iné formy demodikózy, ktoré sú prenášané ďalšími parazitmi, sú tiež známe. Avšak u týchto druhov nie je známe, či ich prenos prebieha z nakazeného na zdravého jedinca alebo nie. Demodex u psa sa prejavuje začervenaním a šupinatením pokožky, avšak na rozdiel od D. Canis ho sprevádza aj silné svrbenie. D. injai žije, zdá sa v mazových žľazách, vďaka čomu je srsť psa mastná, zhoršuje teda kvalitu srsti zvieraťa a rednutie srsti, hlavne na chrbáte.
Diagnostikovanie akejkoľvek formy demodikózy je možné len prostredníctvom hĺbkového kožného testu. Podľa lokácie kožných zmien možno aplikovať testovacie pásiky, prítlačné preparáty alebo testovanie folikúl chlpov. Niekedy nie je možné vplyvom chronicky zapálenej pokožky použiť žiadnu z uvedených metód. V takých prípadoch sa prikročuje ku kožnej biopsii.
Zamatovec letný, resp. jeho larvy môžu u citlivých psov vyvolať alergickú reakciu, akonáhle dôjde k uhryznutiu týmto hmyzom. Reakcia sa prejavuje svrbením, čo vedie k olizovaniu postihnutého miesta a škrabaniu. Larvy sa objavujú najčastejšie v oblasti medzi prstami, na končatinách, hlave a bruchu (v miestach bradaviek).
Ušný svrab sa prejavuje silným svrbením v uchu, takže si pes často rozškriabe ušnicu až do krvi. Spôsobujú zápal v uchu, ktorý sa vyznačuje hnedo-červeným sekrétom, ktorý môže pripomínať kávový kal.
Dravčíci spôsobujú rôzne sa prejavujúce svrbenie, ktoré môže byť mierne až veľmi obťažujúce. Typická je pre nich tvorba šupiniek v oblasti chrbáta, ramien a vonkajšej strany ušníc. Samotné parazity vyzerajú ako šupinky, preto bývajú niekedy označované ako „živé lupy“.
Typickým prejavom napadnutia zákožkou svrabovou je neznesiteľné svrbenie s charakteristickým miestom výskytu, najčastejšie sa jedná o lakte, ušnice a brucho, nakoniec o hlavu a chrbát. Najskôr sa vyskytne začervenanie, ktoré je spôsobené svrbením a následným škrabaním, neskôr aj strata srsti na postihnutých miestach, šupinky, stvrdnutie pokožky a hyperpigmentácia.
Na rozdiel od ostatných parazitov nespôsobujú trudníci svrbenie a ak áno, jedná sa o veľmi výnimočné prípady. Vznikajú lysiny, prípadne začervenalé, šupinaté miesta na pokožke. Podľa druhu demodikózy rozlišujeme rôzne miesta na pokožke, kde sa príznaky objavujú.
U všetkých ochorení týmito parazitami sa v extrémnej forme jedná o sekundárnu infekciu pokožky, ktorá je napadnutá baktériami alebo pliesňami, čo neskôr sťažuje liečenie. Môže dôjsť ku vzniku ekzémov, pyodermie alebo ďalších kožných zmien.
Väčšinu kožných roztočov možno identifikovať pomocou odobrania vzorky z kože alebo pomocou diagnostických lepiacich pásikov. Pri podozrení na ušný svrab je potrebné urobiť ster z vnútornej časti ušnice. Demodikózu zasa najlepšie určíme prostredníctvom hĺbkového kožného testu, ktorý možno urobiť odobraním vzorky pomocou lepiacich pásikov, šupiniek alebo folikuly chlpu.
U niektorých druhov roztočov (Cheyletiellen, Sarkoptes, ggf. Otodectes a Demodex) je kvôli vysokému stupňu nákazlivosti odporúčané ošetriť nielen samotné zviera, ale urobiť aj náležité kroky v zabezpečení prostredia, v ktorom sa zviera pohybuje. Tiež terapia by mala byť opakovaná viackrát, aby ste mali istotu, že boli zabité všetky roztoče vo všetkých fázach vývoja. U psov s hustou alebo dlhou srsťou je vhodné pristúpiť k strihaniu. Aby ste sa roztočov definitívne zbavili, sú na trhu dostupné aj rôzne prípravky a medikamenty, ktoré s nimi dokážu zatočiť, od šampónov cez tabletky až ku spot on preparátom. Ak Váš pes bojuje s ťažkou nákazou, ktorá sa rozvinula v sekundárnej infekcii, je nutné aplikovať antibakteriálne šampóny či dokonca antibiotiká. U generalizovanej formy demodikózy je odhalenie podstaty ochorenia základným predpokladom pre jej úspešnú liečbu. Liečba však musí byť vždy stanovená veterinárom, pričom podpora imunitného systému je vždy optimálnym podporným riešením. Čo sa týka ošetrenia prostredia, je vhodné okrem mechanického čistenia siahnuť aj k insekticídom, ktorými môžete očistiť auto, izby, priestor, kde zviera spí, hygienické potreby (ako sú hrebene, kefy atď).
Napadnutiu môžete predísť, ak budete psovi podávať liečivá obsahujúce akaricidy. Vhodné sú tablety alebo spot on prípravky. Kontaktu s nakazenými zvieratami by ste sa samozrejme mali vyhýbať. Pretože trudníci patria k bežným obyvateľom pokožky, nie je u nich možné ochoreniu predchádzať. Aby sa demodikóza neprenášala ďalej, je nutné postihnutému jedincovi úplne zabrániť v prípadnom ďalšom rozmnožovaní, aby sa forma geneticky nešírila ďalej. Aby nedošlo ku spontánnej forme, odporúčame posilňovať imunitný systém zvieraťa.
Napriek tomu, že je háranie feny úplne prirodzený proces, neštandardné správanie u feniek, nervozita, škvrny na koberci alebo strach z nechcenej gravidity spôsobuje mnohým chovateľom starosti. Čo by ste mali vedieť o "háraní" a ako toto obdobie prekonať bez stresu, sa dozviete na nasledujúcich riadkoch.
Každý chovateľ túto situáciu určite zažil a spôsobila mu uprímné zdesenie: jeho psík začal z ničoho nič zvracať. Nie každá forma zvracania vo Vás však musí vyvolať obavy. Zvracanie u psov, nazývané tiež vomitus, sa vyskytuje pomerne často a jeho príčiny sú rôzne. Jednorázový nástup tohto problému je úplne neškodný, ak sa však vyskytuje častejšie alebo ovplyvňuje zdravotný stav psíka, potom je návšteva veterinára nevyhnutná. Zvracaním sa vlastne telo niečomu bráni, jedná sa o jeho ochranný mechanizmus. Týmto reflexom dokáže totiž efektívne a rýchlo vylúčiť von jedovaté alebo nechcené substancie, prípadne aj cudzie telesá. Pri tomto reflexe, ktorý sa skladá z viacerých fáz, úzko spolupracujú hltan, pažerák, bránica, žalúdok, brušné svalstvo a dych.
Aj pre skúsaného chovateľa je narodenie šteniatok neobyčajným zážitkom. Avšak ako presne pôrod prebieha? Aké problémy môžu nastať pri kojení a ako môžete Vy ako človek fenke v celom procese pomôcť?
