© otsphoto / stock.adobe.com
Povestná psia tvár dostala na kolená už mnohých milovníkov zvierat a jazvečík je ňou preslávený. Tu sa dočítate všetko o tomto zaoblenom psíkovi, zvanom jazvečík.
Jazvečíkov poznáte veľmi rýchlo podľa stavby ich tela: krátke nôžky nesú svalnaté, dlhé telo. Vzpriamene držaná hlava a uši visiace dole sú tiež typickým znakom jazvečíkov. Charakteristický je pre jazvečíka v pomere so zvyškom tela aj veľmi dlhý chrbát, čo mu vyslúžilo žartovné prirovnanie k párku. Hoci sa jedná o nízkeho psíka, zástupci tohto plemena sa pohybujú pomerne rýchlo a svižne. Kompaktní psíci sú rozdelení do 3 plemien, z ktorých najväčší je jazvečík štandardný, ktorého hmotnosť sa pohybuje okolo 9 kg. O niečo menší je jazvečík trpasličí, ktorý má obvod hrudi medzi 30 – 35 cm a hmotnosť 6 – 7 kg. Najmenší člen tohto rodu je jazvečík králičí, ktorého objem hrudi sa pohybuje len do 30 cm a váži maximálne 3 kg.
Rozmanitosť panuje pri tomto obľúbenom psíkovi aj v srsti. Rovnako ako rozlišujeme 3 typy jazvečíkov, rozlišujeme aj minimálne 3 druhy srsti, ktoré toto plemeno môže mať. Existuje teda dlhosrstý hodvábny lesklý jazvečík, mierne strapatý drsnosrstý jazvečík so srsťou ako drátiky vrátane fúzov alebo krátkosrstý jazvečík s lesklou hebkou srsťou. Všetky tri varianty môžeme obdivovať v mnohých rôznych farbách. Môžeme nájsť jedinca s napr. hrdzavým, zlatistým alebo hrdzavo-zlatistým sfarbením, často sú tiež dvojfarební jedinci v kombinácii hnedej a čiernej či s fliačikmi, pričom základná farba je tmavá a pokrývajú ju svetlejšie fľaky. Biela sa tu však nevyskytuje, pretože len tak môže jazvečík farebne zapadať do svojho okolia vďaka typickému maskovaciemu sfarbeniu.
© otsphoto / stock.adobe.com
Jazvečík pochádza pôvodne z Nemecka, kde bol údajne v stredoveku cielene chovaný. Oficiálne chovy pre držiteľov pochádzajúcich aj zo šľachtických kruhov vznikli na konci 19. storočia, ale štandard pre chov pochádza až z roku 1925. Označenie plemena bolo účelné: jazvečíky sprevádzali poľovníkov a boli nasadení predovšetkým na lov lišiek a jazvecov (odtiaľ teda označenie jazvečík). Krátke nohy umožňovali vniknutiu do nor jazvecov a lišiek, pričom úloha jazvečíka spočívala hlavne v tom, aby vyhnal zviera z úkrytu. Do boja s dotyčným obyvateľom nory sa jazvečík nemal púšťať. Tiež na zemi ukazovali jazvečíky mimoriadny talent a podávali skvelé výkony, napr. pri stopovaní. V súčasnosti je jazvečík obľúbeným zvieraťom, ktoré sprevádza svojho pána a len málokedy je zapojený do podobných akcií, ako tomu bolo predtým.
K najznámejším prívržencom plemena jazvečíkov patril Napoleon Bonaparte, ktorý sa s nimi rád nechával vyobrazovať a dokonca pomenoval jedného zo svojich miláčikov Napoleon. Jeho posledný štvornohý priateľ našiel po svojej smrti miesto posledného odpočinku vedľa sarkofágu, v ktorom spočíva samotný Napoleon. Ako loveckí psi boli jazvečíky spočiatku vnímaní ako privilegované plemeno pre šľachtu, a tak ich mnohí nechávali, aby im odpočívali pri nohách. Cisár Vilém II. nechal svojmu milovanému jazvečíkovi Erdmannovi vytesať na náhrobok: „Spomíname na našeho verného jazvečíka Erdmanna (1890 – 1901)“. Aj britská kráľovna Alžbeta II., známa svojou veľkou vášňou pre welšských corgi, nenechala na jazvečíky dopustiť, dokonca chovala plemeno zvané Dorgis, čo je kríženec Corgi a jazvečíka. Ani umelci nezostali voči jazvečíkom chladní a nechali sa nimi inšpirovať. Maliar Pablo Picasso a jeho jazvečík Lump tvorili nerozlučnú dvojku, čo dokazujú aj mnohé fotografie. Aj umelec Andy Warhol zvečnil svojich jazvečíkov Archie a Amosa v svojich dielach.
Potom už jazvečík nebol len plemenom pre privilegovanú hornú triedu. Naopak zdvihla sa vlna záujmu a plemeno sa rozšírilo po celej Európe. Hlavne v Nemecku sme mohli zaznamenať krátkonohých psíkov. Sprevádzali svojich pánov mestom alebo na prechádzke lesom – obľúbenosť jazvečíka v domácnostiach rástla. Tiež Olympijské hry z roku 1972 napomohli etablovaniu plemena. Ich maskotom sa stal bodkovaný jazvečík Waldi, ktorý mal reprezentovať hosťovskú zem a bol prezentovaný ako „typicky nemecký“.
Dnes je jazvečík považovaný skôr za exota než za módneho psíka a na ulici ich stretávame skôr zriedka. V Nemecku, v „základne“ jazvečíkov a ich priateľov, sú počty ročných prírastkov šteniat stále nižšie. To je spôsobené aj pribyvajúcimi psami iných plemien podobnej veľkosti. Od jack-russell teriéra po mopsíka – milovnící psov majú v súčasnosti oveľa väčší výber ako predtým. Aj napriek príležitostným vtipom na účet jazvečíkov, keď sú nazývaní „párky v rohlíku“ a ich vyobrazeniu na zadnej náprave dlhých TIR vozov, má toto plemeno stále mnoho skalných fanúšikov, ktorí vedia oceniť tohto chytrého, sebavedomého psíka.
Malý psík s veľkým sebavedomím: keďže bol jazvečík pôvodne vyšľachtený pre samostatnú prácu pri love, rástlo s touto úlohou aj jeho sebavedomie. Tento charakterový rys sa môže hlavne pri stretnutí s väčším psom prejaviť a vyvolať konflikt, pretože jazvečík sa zdráha prejaviť náležitý rešpekt. Jazvečíky patria medzi psov, ktorí pracujú samostatne a radi tiež určujú všetko, ako sa len dá. Jazvečíky typu „will to please“, ktorí s radosťou čakajú na nové úlohy a snažia sa urobiť svojich pánov na každý pád šťastnými, tvoria prehliadnuteľnú menšinu. Pre milovníkov jazvečíkov platí jedno heslo: začať už od štenacieho veku s láskyplnou, ale dôslednou výchovou! Tým sa posilňuje aj prepojenie medzi majiteľom a zvieraťom, ktoré by malo byť pri jazvečíkoch vytvárané pozvoľna a opatrne. Hoci majú sklony k tvrdohlavosti a neuznávaniu autorít, sú to spravidla vyrovnaní sprievodcovia, ktorí nie sú agresívni ani ustrašení.
Krátke nohy jazvečíkov môžu znamenať nešťastie: môže dochádzať k skorej osifikácii, ktorá potom vedie k pokriveniu končatín. Kvôli dlhému chrbátu, v pomere ku krátkym nohám, sú jazvečíky veľmi náchylní práve na ťažkosti s chrbátom a stavcami, hlavne vyskočenie platničky sa im často stáva. Pri tomto ochorení dochádza k stlačeniu nervu vo vnútri stavca, vďaka čomu potom psík nemôže ovládať napr. zadné končatiny.
Pokúsiť sa tomuto problému predísť je samozrejme lepšie, ako ho potom liečiť: preto je treba psíkovi dopriať veľa pohybu, aby posilňoval svalstvo v oblasti chrbta a tiež si udržoval správnu hmostnosť, čo je veľmi dôležité pre zdravie Vašeho štvornohého miláčika. Pokiaľ už ku krívaniu zapríčinenému ochorením došlo, nie je možné stav zvrátiť, ale je možné zmierňovať symptómy liekmi, fyzioterapiou alebo chirurgickým zákrokom. Tiež chodenie po schodoch je pre tohto psíka nebezpečné, keďže aj toto prispieva k skorému nástupu ochorenia chrbáta, preto jazvečíka cez schody pokiaľ možno preneste. Drsnosťou patria jazvečíky k naozaj robustným zástupcom plemena, ale sú tiež patrične tvrdohlaví.
Aby sa jazvečíky cítili skutočne dobre vo svojej koži, je potrebné im venovať náležitú starostlivosť. Kefujte svojho psíka najlepšie viackrát týždenne – nezáleží na tom, či sa jedná o dlhosrsté alebo krátkosrsté plemeno. Starostlivosť o dlhú srsť je samozrejme náročnejšia. Svojimi krátkymi nôžkami jazvečíky často šramotia v hustom kroví. Preto pri kefovaní nezabúdajte ani na kontrolu prípadnej hávedi, ktorá sa mohla v srsti Vašeho miláčika ubytovať.
© pololia / stock.adobe.com
Jazvečíky majú svoju vlastnú (tvrdú) hlavu a ich výchova vyžaduje veľkú trpezlivosť, empatiu a dôslednosť. Ich pôvodné využitie ako loveckých psov hraje v tomto ohľade veľkú rolu. Ako takí boli často v pozícii, keď sa museli sami rozhodnúť a jednať sebavedome a odvážne. Preto stanovte jazvečíkovi pevné pravidlá a buďte hlavne dôslední! Jazvečík sa naučí rýchlo, čo sa od neho očakáva – a drží sa toho. Pokiaľ sa náhodou necháte zmiasť psím pohľadom, ktorý na Vás pri výchove vrhne, bude to potom bez hanby zneužívať. Ako lovecký pes má jazvečík v sebe prirodzenú túžbu po koristi – cieľom výchovy by teda malo byť zvládnutie lovu.
Na okolie s deťmi alebo inými psami by si malo toto plemeno zvykať už od šteniatka, aby s nimi neskôr zvládli vychádzať. Tak sa ho dá naučiť spolužitie aj s inými zvieratami, ale pokiaľ sa budú menší jedinci pohybovať volne po trávniku, stanú sa v očiach jazvečíka korisťou. Celkovo voľný pohyb v prírode bez vodítka odporúčame len pri maximálne poslušných a špičkovo vycvičených psoch.
Chytré hlavičky sa potrebujú stále niečim zaoberať, aby na nich neprišla dlhá chvíľa. Aportovanie, hľadanie skrytých predmetov v dome či na záhrade, trénovanie trikov – to všetko je pre chytrých psíkov vítaná zmena, a zároveň tieto činnosti posilňujú puto medzi človekom a zvieraťom. Pre športové aktivity, ako sú agility, nie sú jazvečíky veľmi vhodní, zato radi podnikajú prechádzky – zaistenie dostatku pohybu je najlepší spôsob ako predísť ochoreniu chrbta, na ktoré jazvečíky trpia. Pokiaľ beriete jazvečíka na prechádzku, určite zaistite, aby mal dostatok priestoru k ňuchaniu a blázneniu.
Chceli by ste si každý deň užívať pohľad na jazvečíka a priviesť si ho domov? Dobrá voľba! Ale predtým, než mu dáte nový domov, by ste mali vedieť nasledujúce: Jazvečíky sa dožívajú 15 rokov aj viac – ste pripravení prijať za psíka zodpovednosť na tak dlhú dobu?
Premyslite si tiež, čo spravíte s psíkom v prípade Vašej neprítomnosti, napr. kvôli ochoreniu alebo dovolenky. V mnohých hoteloch môžu zostávať aj psíci – informujte sa teda na prípadné možnosti. Tiež je dobré spýtať sa iných chovateľov jazvečíkov na spolužitie s týmto psíkom. Na internete nájdete veľmi skoro spústu milovníkov tohto plemena, ktorí sa s Vami podelia o svoje tipy či skúsenosti. Jazvečík nebol, aj napriek svojej veľkosti, nikdy typickým gaučovým psom, aj keď má samozrejme rád hladkanie. Toto platí aj pre rodinné spolužitie s týmto psíkom a mali by ste tento rys určite zohľadniť nielen Vy, ale hlavne deti.
© Sabine Naumann / stock.adobe.com
Plemeno si Vás omotalo okolo prstu a ste rozhodnutí, že si jazvečíka zaobstaráte? Potom sa pusťte do hľadania! Pri voľbe chovateľa by ste si mali dávať pozor na následujúce veci: chovateľ by mal určite byť členom jedného zo spolkov alebo klubov pre chovateľov jazvečíkov. Hoci i tu sa môžu vyskytnúť čierne ovce, väčšinou práve členstvo je základným znakom seriózneho chovateľa. Tiež by malo prebehnúť zoznámenie s prostredím, kde chovateľ žije, aby ste si spravili obrázok o tom, kde šteňa vyrastalo a aké malo podmienky.
Mali by ste vidieť aj súrodencov a rodičov Vami zvoleného psíka. Seriózny chovateľ je tiež veľmi zvedavý: zaujíma sa o tom, ako bude jeho chránenec žiť ďalej a kladie otázky ohľadne trávenia voľného času so psom a tiež to, kde bude bývať. Kúpna zmluva je samozrejmosťou. Pokiaľ netrváte na šteňati, existujú aj spolky, ktoré ponúkajú starších jedincov a tí tiež hľadajú nový domov. Starší jedinec býva dobre vychovaný, čo určite oceníte. To je pre začinajúceho chovateľa veľké plus, keďže nemusia preberať elementárnu, kompletnú výchovu mladého psíka. Chovatelia rovnako ako sprostredkovatelia starších psíkov Vám dokážu dobre poradiť! Aj v útulku nájdete často vďačných jedincov, ktorí sa tešia, až získajú nový domov.
Veľký pozor by ste si mali dávať hlavne na tých chovateľov, ktorí ponúkajú zvieratá za „výhodnú“ cenu. Keď zodpovedným chovateľom záleží na psíkovi, prevezmú za neho zodpovednosť a starajú sa o neho poctivo, ale „čiernym“ predajcom záleží len na zisku. Psíci sú odobraní od matky často príliš skoro, pričom tá je vnímaná len ako továrňa na ďalšie šteňatá.
Toto jednanie so sebou nesie aj sociálne a zdravotné deficity, ktoré prinesú Vám aj Vašej peňaženke mnohé utrpenia: šteňatá sú potom chronicky choré alebo sa u nich krátko po zakúpení rozvinie choroba. Milovníci jazvečíkov by mali v tomto prípade myslieť do budúcnosti viac než inokedy a tiež nekupovať šteniatko z ľútosti, keďže každým takto zakúpeným jedincom podporujú dopyt po zvieratách za nízku cenu. Naozajstní priatelia jazvečíkov vedia, že: jazvečík z dobrého chovu je síce nákladný, ale k nezaplateniu!
Prajeme Vám veľa úžasných chvíľ s Vašim chytrým jazvečíkom!
Stredne veľký pes Zlatý retríver je ideálny k deťom a je ideálnym rodinným psom. Je veľmi orientovaný na človeka a je vrtký, potrebuje veľa pohybu. Starostlivosť o jeho srsť nie je náročná.
Ľahký, na ľudi orientovaný a odolný: stredne veľký labradorský retríver je mimoriadne obľúbený rodinný pes, ale musí byť fyzicky aj psychicky zamestnaný, pretože v minulosti slúžil ako pracovné plemeno.
Títo malí huncúti Vás nezaujmú svojou výškou, ale skôr priateľskou povahou, sebadôverou a energiou. Nie je teda divu, že si pomeranian získava srdcia mnohých milovníkov psov.
