© Sven Förter / stock.adobe.com
Entlebušský salašnícky pes je najmenším plemenom zo salašníckych psov, a rovnako ako jeho traja švajčiarski „bratia“, má typickú trojfarebnú kresbu. Napriek svojej kompaktnosti je veľmi obratný a svižný. Ako bývalý pastiersky pes potrebuje tiež aj v roli rodinného psa dostatok pohybu a aktivít.
Entlebušský salašnícky pes, aj v roli rodinného psa, je a vo svojom srdci zostáva pastierskym psom, ktorého prvoradou povinnosťou je chrániť jeho „stádo“. V kruhu svojej rodiny je dobromyseľný a srdečný, no ku cudzím ľuďom, ktorí vstúpia na jeho územie, je neprístupný a nedôverčivý. Prítomnosť návštevníkov oznámi hlasným štekaním a dá im pocítiť, že ich má neustále pod dohľadom. Pri včasnej socializácii a dôslednej výchove je však možné dostať jeho prirodzený inštinkt ochrany pod kontrolu, a priučiť ho tomu, že hostia sú v dome vítaní.
Kto si raz získa dôveru tohto inteligentného čistokrvného psa, bude ohromený jeho milým temperamentom a priateľskou, hravou povahou. Tieto psy majú veľmi radi deti. Pri hre s nimi preukazujú nielen obrovskú výdrž, ale aj pozoruhodnú trpezlivosť. Nič sa mu nezdá príliš veľa a nič im nemá za zlé. Avšak, tento prudko energický pes, by sa mal od začiatku naučiť pravidlá hry pri hraní sa s deťmi. Pretože jeho prekypujúcou energiou môže malé deti „zvaliť na zem“. A tiež jeho potreba ochrany, ktorá je obzvlášť výrazná vo vzťahu ku „slabším“ členom rodiny, nesmie mať prehnanú formu.
Ak chcete chovať entlebušského salašníckeho psa čisto ako rodinného psa, mali by ste mu ponúknuť alternatívy k jeho pôvodnej pastierskej práci. Psie športy ako agility, frisbee, stopovacie alebo turnajové psie športy sú ideálne na to, aby ste tieto energické psy so schopnosťou učiť sa, dostatočne zamestnali a podporovali ich fyzicky aj psychicky. Entlebušský pes je určite ideálnym spoločníkom pre športovo-aktívne rodiny, ktoré majú chuť a čas aktívne sa venovať svojmu psovi.
S kohútikovou výškou od 44 do 52 cm u samcov a 42 až 50 cm u sučiek sa entlebušský salašnícky pes radí ku stredne veľkým psom. Pre svoju kompaktnosť je tento, zo štvorice švajčiarskych salašníckych psov najmenší pes, vhodný aj na chov v meste. Za predpokladu, že má dostatok pohybu a aktivity – pretože, pokiaľ ide o jeho energickú stránku, za svojimi švajčiarskymi príbuznými bernským salašníckym psom, appenzellským salašníckým psom a veľkým švajčiarskym salašníckym psom nezaostáva.
Spoločným vonkajším prvkom štvorice švajčiarskych salašníckych psov je určite charakteristická trikolóra ich srsti. Čierna základná farba pokrýva trup, krk, hlavu a chvost, a vytvára tak atraktívny kontrast k bielym a hnedočerveným znakom, ktoré sa symetricky tiahnu od čela k hrudníku. „Dvojité oči“, ktoré sú tvorené hnedočervenými škvrnami na očiach, sú pre tohto salašníckeho psa tiež typické.
Na rozdiel od dlhosrstého známeho bernského salašníckeho psa je srsť entlebušského psa krátka a hustá. Tesne prilieha k telu a svojou tvrdou, lesklou štruktúrou zdôrazňuje silnú, svalnatú postavu, ktorá má so svojím neobvykle dlhým chrbtom mierne pretiahnutý formát. Napriek hmotnosti od 20 do 30 kg pôsobí toto plemeno mierne zavalitým dojmom, no je však mimoriadne rýchle a pohyblivé.
© Christian Müller / stock.adobe.com
Pretože kupírovanie chvosta je už vo väčšine krajín zakázané, má toto plemeno v súčasnosti dlhší chvost. Visí čo najrovnejšie a nie je stočený, ako je to v prípade appenzellského salašníckeho psa. Asi 10 percent šteniat sa však narodí so zakrpateným chvostom. Pretože sa však toto považuje za genetickú chybu, zástupcovia plemena so zakrpateným chvostom sa dnes využívajú na chov iba zriedka.
Pôvodný domov entlebušského salašníckeho psa leží v údoliach Entlen a malej a veľkej Emme vo švajčiarskych kantónoch Luzerne a Bern. U miestnych roľníkov a pastierov sa preslávil nielen ako pastiersky pes a poháňač stád oviec a dobytka, ale aj ako spoľahlivý strážca a ochranca roľníckeho majetku.
V roku 1889 bolo plemeno poprvýkrát spomenuté pod menom „Entlebucherhund“ (entlebušský pes), v roku 1914 bolo prvých päť entlebušských salašníckych psov zapísaných do Švajčiarskej plemennej knihy (SHSB). V nasledujúcich rokoch sa však medzi appenzellským a entlebušským salašníckym psom takmer vôbec nerozlišovalo. Za začiatkom čistokrvného chovu psov stojí hlavne švajčiarsky kynológ Dr. B. Kobler, na ktorého podnet bol v roku 1926 založený švajčiarsky „Klub für Entlebucher Sennenhunde“ (Klub entlebušských salašníckych psov). Napriek úsiliu Dr. Koblera, ktorý začal po prvej svetovej vojne hľadať vhodné chovné psy entlebušského salašníckeho psa, sa plemeno vyvíjalo len pomaly, čo dokazuje malý počet zápisov v plemennej knihe.
Napriek váhavému začiatku a opätovným neúspechom v priebehu druhej svetovej vojny sa entlebušský salašnícky pes dokázal presadiť ako samostatné psie plemeno. Dnes ho okrem jeho domova vo Švajčiarsku nájdete hlavne v Nemecku a Rakúsku, no svojich obdivovateľov si našiel aj v Amerike a ďalších európskych krajinách. V porovnaní s inými plemenami psov, ako je napr. bernský salašnícky pes, je entlebušský salašnícky pes stále jedným z tých vzácnejších psích plemien.
Nízka populácia plemena, a s tým spojený malý počet vhodných chovných psov, má tiež vplyv na zdravie plemena. Nedostatok genetickej variability môže viesť k veľkému počtu dedičných chorôb, najmä v takzvaných „rizikových chovoch“, v ktorých sa menej dbá na zdravie, než na vonkajšie vlastnosti. Medzi choroby typické pre toto plemeno patrí rozšírená dysplázia bedrového kĺbu (HD) a dedičné očné choroby (napr. PRA – progresívna retinálna atrofia alebo glaukóm – zelený zákal).
Našťastie veľké množstvo lekárskych vyšetrení a genetických testov môže znížiť riziko výskytu dedičných chorôb. Vylúčením zvierat s dedičnými poruchami z chovu sa v posledných rokoch významne zlepšilo zdravie entlebušských psov. Každý, kto má záujem o kúpu šteniatka, by sa mal rozhodne obrátiť na serióznych chovateľov, pre ktorých je zdravie zvierat tou najvyššou prioritou. Už len z finančného hľadiska je lepšie dať ruky preč od šteniat, ktoré sú ponúkané za „výhodné ceny“ na internete alebo v novinových inzerátoch, pretože veterinárne náklady na liečbu možných dedičných chorôb môžu rýchlo prevýšiť sumu usporenú pri kúpe.
Smerodajná pre seriózny chov je samozrejme nielen primeraná cena šteniatka (v súčasnosti je to 1 100 až 1 200 eur). Pri výbere vhodnej chovateľskej stanice by mala byť rozhodujúca dostupnosť všetkých potrebných dokladov, rodokmeňa, dokladov o zdravotných vyšetreniach a očkovaniach, ako aj skúsenosti chovateľa s chovom plemena entlebušského salašníckeho psa. S cieľom objasniť a posúdiť vyššie uvedené by ste mali chovateľa pred kúpou určite spoznať. O vhodnosti chovateľa sa môžete skutočne presvedčiť iba pri osobnom rozhovore a pri návšteve chovnej stanice.
Dbajte pritom na nasledovné body:
Faktom je, že dobrá genetická dispozícia bez dôkazov o možných dedičných chorobách a vykonanie potrebných očkovaní, enormne zvyšujú šancu na dlhý a zdravý život Vášho salašníckeho psa. Avšak nielen genetika a dodržiavanie očkovacieho plánu určujú vek Vášho psa. Chov, starostlivosť a výživa majú, napokon, rozhodujúci vplyv na vývoj a zdravie Vášho šteňaťa.
© Sabine Glässl / stock.adobe.com
Spočiatku sa odporúča šteňatám ďalej podávať krmivo, na ktoré sú zvyknuté od chovateľa. Je optimálne prispôsobené potrebám mladých salašníckych psov, pretože šteňatá majú, koniec koncov, iné výživové potreby ako dospelé psy. Ak neskôr s pribúdajúcim vekom meníte krmivo, mali by ste prechod na nové krmivo vykonávať postupne, aby si mohol žalúdok na nové krmivo postupne zvykať. Pokiaľ Váš pes stále rastie, mali by ste sa vyhnúť nadmernému príjmu bielkovín. Príliš veľa bielkovín a nesprávny pomer medzi jednotlivými výživnými látkami môžu viesť k rýchlemu rastu, čo môže neskôr viesť ku kĺbovým ochoreniam a ťažkostiam.
Kŕmenie dospelého entlebušského salašníckeho psa sa v zásade nelíši od iných plemien psov. Rovnako ako všetky psy, aj entlebušský pes pochádza z vlka, a ako prirodzený mäsožravec by mal jesť veľa mäsa, pričom je dôležité mu zabezpečiť vysokokvalitné mäso. K mäsu by sa mala podávať zelenina, ryža alebo ovocie. Pokiaľ krmivo pripravujete sami (varíte ho alebo ho podávate surové – metóda BARF), máte určite najlepšiu kontrolu nad jeho zložením, pôvodom, kvalitou a čerstvosťou jednotlivých zložiek.
Okrem vynaloženého času na prípravu krmiva sem patria aj fundované znalosti o výžive psov a ich potrebách. Kto nedisponuje týmito znalosťami a časom, kupuje radšej hotové krmivo v suchej alebo mokrej forme. Nerobte si starosti, svojho psa môžete zdravo nakŕmiť aj hotovým krmivom z obchodu. Je dôležité, aby ste sa nespoliehali iba na „prísľuby“ dané výrobcom, ale aby ste sa sami pozreli na zložky uvedené na obale. Veľké množstvo obilnín, sladidiel, chemických konzervantov alebo umelých dochucovadiel nemá v krmive pre psov čo hľadať, a poukazuje skôr na nekvalitné krmivo.
Ak si nie ste istí, ktoré krmivo je pre Vášho salašníckeho psa to najvhodnejšie, obráťte sa na svojho chovateľa alebo veterinára, ktorý pre Vášho psa môže vytvoriť individuálny výživový plán. Koniec koncov to, čo pes potrebuje, závisí od mnohých faktorov. Správna výživa nie je len o rase a pohlaví, ale aj o tom, koľko Váš pes váži, koľko má rokov, a aký je aktívny.
Okrem správnej výživy prispieva k pohode Vášho entlebušského salašníckeho psa aj správna starostlivosť o srsť a druhovo vhodný chov. Starostlivosť o srsť je celkom jednoduchá, pretože krátka srsť s podsadou sa zvyčajne sama čistí, a je potrebné ju len občasne prekefovať. Zamestnať Vášho salašníckeho psa si však vyžaduje trochu viac času. Pretože tieto živé a bystré švajčiarske psy potrebujú ku šťastiu dostatok pohybu a zmysluplných úloh.
Ak nemôžete svojmu psovi poskytnúť stádo oviec na stráženie, mali by ste pre tohto „rodeného pracanta“ vymyslieť iné aktivity. Okrem účasti na psích športoch alebo výcviku ako vodiaci, záchranársky, terapeutický, stopovací alebo lavínový pes, to môžu byť niekedy aj veľmi bežné veci, ktoré svojho psa môžete naučiť, a vďaka ktorým mu dáte pocítiť, že je „potrebný“. Čo tak napríklad, že by Vám pozbieral špinavé prádlo a doniesol ho pred práčku? Alebo Vám priniesol papuče?
Určite Vám pri spolubývaní s Vaším psom napadne mnoho možností, ako ho môžete zamestnať. Je zrejmé, že tento pes nie je žiadny „lenivec“ a nie je vhodným psom pre tých, ktorí nemajú radi šport. Aj keď sa svojmu salašníckemu psovi, pokiaľ ide o jeho hladinu energie a výdrž, nemôžete rovnať, mali by ste s ním aspoň zdielať radosť z pohybu a spoločných aktivít.
Stredne veľký pes Zlatý retríver je ideálny k deťom a je ideálnym rodinným psom. Je veľmi orientovaný na človeka a je vrtký, potrebuje veľa pohybu. Starostlivosť o jeho srsť nie je náročná.
Ľahký, na ľudi orientovaný a odolný: stredne veľký labradorský retríver je mimoriadne obľúbený rodinný pes, ale musí byť fyzicky aj psychicky zamestnaný, pretože v minulosti slúžil ako pracovné plemeno.
Títo malí huncúti Vás nezaujmú svojou výškou, ale skôr priateľskou povahou, sebadôverou a energiou. Nie je teda divu, že si pomeranian získava srdcia mnohých milovníkov psov.
