© Dogs / stock.adobe.com
Appenzellský salašnícky pes nie je určený pre domasedov: tento mimoriadne energický pes pochádza z Appenzellu zo Švajčiarska a pôvodne bol chovaný ako farmársky a pastiersky pes. Je milovníkom prírody, ktorý tiež rád šteká a dobre sa cíti buď v spoločnosti športovo-aktívneho majiteľa, ktorý mu poskytne dostatok výbehu, alebo tiež v role rodinného psa.
Zahnať 200 kusové stádo zvierat na rozsiahlej ploche nie je pre pastierskeho psa z oblasti Appenzell žiadny problém. Je vrtký, vytrvalý a najlepšie vždy v pohybe. Natiahnuť všetky štyri končatiny a lenivo ležať? To nie je nič pre appenzellského salašníckeho psa. Toto plemeno, ktoré bolo pôvodne chované ako čistý pracovný pes pre švajčiarskych farmárov a pastierov, je prirodzene horlivé do práce.
Jeho nutkanie byť zaneprázdnený, jeho vytrvalosť a ochota učiť sa, ho predurčujú nielen na zaháňanie dobytka, ale robia z neho aj veľmi všestranného pracovného psa. Je vhodný na výcvik ako lavínový a záchranársky pes, aj ako vodiaci pes pre nevidiacich. Jeho ostražitost pri strážení, lojalita a odvaha robia z neho váženého strážneho a ochranárskeho psa.
Pozorný pozorovateľ je veľmi spoľahlivý strážca domu a dvora, ktorý svoju ostražitosť dáva rád najavo hlasným štekaním. Appenzellský salašnícky pes určite nie je žiadny tichý spoločník. Či už pri strážení, hraní alebo jednoducho z lásky a nadšenia: typický jasný štekot je pre toto plemeno charakteristický. Jeho výrazná radosť zo štekania sa však dá dôslednou výchovou nasmerovať na požadovanú mieru.
Appenzellský pes je napokon veľmi ochotný sa učiť a je poslušný. Je verný svojmu pánovi a vždy spoľahlivo plní úlohy, ktoré mu boli zverené. Je inteligentný a má zvláštny dar pozorovania. Tento empatický pes dokáže veľmi rýchlo odhadnúť gestá a mimiku svojho pána a podľa toho reagovať. Napriek svojmu temperamentu je veľmi spoločenský, a k svojmu pánovi má veľmi blízky vzťah.
Avšak v spoločnosti ostatných členov rodiny je tiež veľmi spoločenský a radostný. Tento živý pes miluje hranie a šantenie s deťmi – môže sa však stať, že najmä mladé psy svojich kamarátov pri hre z čistej bujarosti a radosti z hry „cvaknú“ do nohy, čo je myslené samozrejme priateľsky, ale je to nežiaduce. S tou správnou zmesou lásky a dôslednosti je spoločný život s appenzellským salašníckym psom zvyčajne veľmi bezproblémový a harmonický.
Dobre si vychádza tiež s ostatnými zvieratami v domácnosti. K cudzincom sa správa s určitou nedôverou, ale nepôsobí agresívne, ani nehryzie – aj keď v prípade skutočného nebezpečenstva by neváhal svojich „chránencov“ brániť. Tento švajčiarsky pes je preto ideálnym spoločníkom pre športové rodiny, ktoré vedia oceniť jeho neoblomnú bdelosť, ako aj jeho lojalitu a robustnosť.
© kurtzemedia / stock.adobe.com
Už na prvý pohľad rozpoznáte jeho sebavedomú povahu a živý temperament. Jeho svižné pohyby a inteligentný výraz tváre rýchlo odhalia, s kým máte tú česť. Najneskôr keď zaznie jeho silné a zvučné štekanie, získa si rešpekt svojho náprotivku.
Appenzellský salašnícky pes, ktorý bol pôvodne chovaný ako pracovný pes, zaujme aj svojou výzorovou stránkou. Stredne veľký, kvadraticky stavaný pes je v každom ohľade dobre proporcionálny. Svalnaté, pružné telo samca dosahuje výšku v kohútiku 52 až 58 cm. Sučky sú len o niečo menšie s výškou 50 až 54 cm. Hmotnosť, ktorá nie je v norme uvedená, sa pohybuje medzi 25 až 32 kg. Hlava, ktorá je v súlade s telom, je mierne klinovitého tvaru, s plochým čelom.
Trojuholníkové uši sú vysoko nasadené a v pokoji sklopené. Keď pes spozornie, nadvihne uši, ktoré tak spolu s hlavou tvoria trojuholník. Malé oči mandľového tvaru sú tmavohnedej až svetlohnedej farby a sú posadené mierne šikmo. Pod silným, krátkym krkom sa nachádza široký a dosť hlboký hrudník s výrazným predhrudím. Charakteristický pre appenzella je jeho husto chlpatý chvost, ktorý nosí stočený ponad chrbát.
Farba jeho srsti sa javí rovnako symetricky ako jeho stavba tela. Jeho srsť je čiernej základnej farby s rovnomerne bielymi a hnedočervenými znakmi. Z hornej časti hlavy po papuľu a od brady po hruď sa tiahne biela lysinka.
Labky a koniec chvosta sú tiež biele. Okrem typickej čiernej je ako základná farba povolená aj havanská hnedá. Hustá krátka srsť je lesklá a poskytuje tomuto pastierskemu psovi zo švajčiarskych Álp spolu s hustou podsadou spoľahlivú ochranu pred dažďom, vetrom a chladom.
Povaha a vzhľad salašníckeho psa sú dokonale prispôsobené podmienkam jeho domovského regiónu. Ako už názov napovedá, pochádza zo švajčiarskych Álp a spolu s vidieckou ekonomikou sa vyvinul v dokonalého poháňača a strážcu dobytka.
Aj keď nie je známy presný pôvod plemena, predpokladá sa, že jeho dávni predkovia boli rímske vojnové psy, ktoré sprevádzali Rimanov na križiackych výpravách cez Alpy. Prvými chovateľmi tohto plemena boli poľnohospodári z Appenzeller Land, ktorí psy chovali hlavne pre ich užitočnosť. Appenzellské salašnícke psy sa dodnes úspešne využívajú na farmách ako pastierske a strážne psy.
Ich úžasná všestrannosť v roli pracovného psa bola prvýkrát popísaná v roku 1853 v publikácii „Tierleben der Alpenwelt“ (Život zvierat v alpskom svete). Prvým podporovateľom plemena bol švajčiarsky lesník Max Sieber, ktorý na konci 19. storočia predložil Švajčiarskej kynologickej spoločnosti (SKG) prvé charakteristiky plemena appenzellského salašníckeho psa.
V roku 1898 bolo na medzinárodnej výstave psov poprvýkrát predstavených 8 predstaviteľov tohto plemena v novej kategórii „salašnícke psy“. Na návrh zürišského geológa a kynológa prof. Alberta Heima, ktorý sa pre švajčiarske salašnícke psy veľmi angažoval, a obzvlášť pre appenzellského salašníckeho psa, bol v roku 1906 založený prvý klub chovateľov tohto plemena. „Appenzeller Sennenhunde Club“ (Klub appenzellských salašníckych psov) mal propagovať cielený chov čistokrvného plemena, a pritom udržať a podporovať prirodzenosť plemena.
V roku 1914 ustanovil Heim prvý platný štandard plemena. Appenzellský salašnícky pes je dnes samostatným psím plemenom uznaným Medzinárodnou kynologickou federáciou (FCI). FCI vedie toto plemeno pod číslom 46 v skupine 2 „Pinče, bradáče, molosoidné a švajčiarske horské a salašnícke psy“, v sekcii 3 „Švajčiarske salašnícke psy“.
Skupinu švajčiarskych salašníckych psov tvorí appenzellský salašnícky pes spolu s veľkým švajčiarskym salašníckym psom, bernským salašníckym psom a entlebušským salašníckym psom. Na rozdiel od napr. bernského salašníckeho psa je appenzellský salašnícky pes stále pomerne vzácnym psím plemenom s porovnateľne malou chovnou základňou.
Aj keď milovníkov tohto psieho plemena nájdete nielen vo Švajčiarsku, ale aj v Nemecku, Rakúsku, Českej republike, Fínsku a v ďalších krajinách, patrí appenzellský salašnícky pes k plemenu psov, ktorému hrozí vyhynutie. Švajčiarska nadácia ProSpecieRara, ktorá sá sústreďuje na ochranu biodiverzity vzácnych rastlín a živočíchov, a zachovanie ich prirodzenosti, sa preto ujala tohto ohrozeného plemena.
Veľmi malá chovná základňa appenzellského salašníckeho psa a predpokladaný počet vhodných chovných zvierat si vyžaduje veľmi zodpovedný a rozvážny chov, aby sa zabránilo dedičným chorobám typickým pre toto plemeno.
Iba asi 10 percent šteniat registrovaných v klube „Appenzeller Sennenhunde Club“ počas rokov 1963 až 2012 bolo schválených ako chovné psy. Zodpovedným a serióznym chovateľom nejde o to, aby rozmnožili čo najviac šteniat, a tieto predali záujemcom, ktorí im za ne čo najviac ponúknu! Naopak, dôraz sa kladie na zdravie a zachovanie vynikajúcej genetiky čistokrvného psa.
Cieľom komplexných vyšetrení rodičovských zvierat a šteniat a prísnych chovateľských predpisov je znížiť riziko chorôb. Medzi najčastejšie choroby špecifické pre toto plemeno patria problémy s kĺbmi (dysplázia bedrového kĺbu, HD), dysplázia lakťového kĺbu, osteochondróza), ochorenia očí (šedý zákal), srdcové vady, a s pribúdajúcim vekom kožné problémy, ako napríklad kožné nádory. Je zrejmé, že početné vyšetrenia na tieto choroby stoja chovateľa veľa peňazí.
Spolu s výdavkami na členstvo v klube, výberom samcov na krytie, krytím sučky, cestovnými výdavkami, krmivom, veterinárnym lekárom, mikročipmi a ďalšími výdavkami, ich predajná cena často len sotva pokryje náklady. Za zdravé, dobre opatrené a opakovane odčervené šteniatko, ktoré dostalo všetky očkovania, by ste mali očakávať cenu minimálne 1 000 až 1 200 eur. U zdravého psa, ktorý s očakávanou dĺžkou života okolo 15 rokov, Vám a Vašej rodine poskytne dlhodobú radosť a vernosť, by Vám táto cena mala viac ako stáť za to.
© michaklootwijk / stock.adobe.com
Zdravie appenzellského salašníckeho psa samozrejme nie je len v rukách chovateľov. I keď sa to tu začína, no za zachovanie zdravia je zodpovedný budúci majiteľ. Zdravé šteniatka s dobrým genetickým materiálom sú zvyčajne veľmi robustné psy, u ktorých stačí každoročné vyšetrenie u veterinára, kde sa vykonávajú potrebné očkovania.
Či už bude Váš pes rovnako štíhly, aktívny a s radosťou z pohybu ako jeho predkovia – salašnícke psy z Appenzell, určuje do veľkej miery výživa psa. V pomere k svojej veľkosti potrebuje appenzellský salašnícky pes veľmi malé množstvo potravy. Strava, ktorá je príliš bohatá alebo má vysoký obsah energie, vedie nielen k obezite, ale môže mať aj vážne následky, najmä u psov, ktoré sa ešte nachádzajú v rastovej fáze. Neprimeraný príjem bielkovín, minerálov a vitamínov môže viesť k zrýchlenému rastu, čo následne vedie ku kĺbovým alebo svalovým problémom, ako aj k chorobám vnútorných orgánov. Znakom psa s nadváhou je okrem nedostatku pohybu aj to, keď už nie je možné ľahko nahmatať rebrá a bedrá.
Menšie dávky krmiva, ale zato kvalitného krmiva, spomaľujú rýchlosť rastu a majú tak pozitívny vplyv na kosti, svaly a orgány. To neznamená, že by ste svojho štvornohého priateľa mali nechať hladovať, pretože aktívny appenzell samozrejme nesmie byť podvýživený. Krmivo musí pokrývať dennú potrebu energie a musí dodávať psovi potrebné živiny, minerály a vitamíny.
Okrem požadovaného obsahu energie a bielkovín by malo krmivo obsahovať aj vápnik, fosfor a vitamín D3. Najlepšie je požiadať svojho chovateľa alebo veterinára o komplexný výživový plán a získať tipy na najvhodnejšie krmivo pre Vášho appenzella.
Aby ste zabránili nadváhe Vášho salašníckeho psa, je nevyhnutné mu zabezpečiť veľa pohybu. Ako pôvodne pracovný pes, ktorý dokáže na veľkých plochách energicky a obratne zaháňať obrovské množstvo oviec alebo kráv, potrebuje tento pes enormné množstvo pohybu a aktivity.
Appenzellský salašnícky pes bezpochyby nie je psom, ktorý by leňošil na gauči! Naopak, jeho temperamentný a vytrvalý temperament, si vyžaduje veľmi športového majiteľa, ktorý so svojím štvornohým priateľom podnikne viac než len každodenné povinné prechádzky. Náhradou za pastierske aktivity sú vhodné športy pre psov ako napr. tréning agility. Pes sa ale poteší aj behaniu popri bicykli alebo takzvanému trekkingu (vysokohorská turistika). V porovnaní s potrebnou dávkou pohybu si starostlivosť o srsť Vášho miláčika vyžaduje veľmi málo času. Príležitostné prekefovanie srsti je úplne postačujúce.
Ak je Váš pes fyzicky a psychicky vyťažený, je jeho výchova veľmi jednoduchá. Vďaka svojej empatii, rýchlemu vnímaniu a ochote učiť sa, sa dostavia výsledky veľmi rýchlo. Ako všetky psy, aj on však pri výchove potrebuje určitú presvedčivosť a dôslednosť.
Aby ste ho naučili určité pravidlá správania sa, napríklad včasne zmiernili jeho vrodenú tendenciu štekania, musia byť Vaše ciele, a teda aj Vaše príkazy jasné, a musíte ich často opakovať. V mnohých prípadoch sa oplatí navštevovať aj psiu školu. Najdôležitejšie pre harmonické spolužitie psa a človeka sú však trpezlivosť, vzájomná dôvera a potešenie zo seba navzájom.
Stredne veľký pes Zlatý retríver je ideálny k deťom a je ideálnym rodinným psom. Je veľmi orientovaný na človeka a je vrtký, potrebuje veľa pohybu. Starostlivosť o jeho srsť nie je náročná.
Ľahký, na ľudi orientovaný a odolný: stredne veľký labradorský retríver je mimoriadne obľúbený rodinný pes, ale musí byť fyzicky aj psychicky zamestnaný, pretože v minulosti slúžil ako pracovné plemeno.
Títo malí huncúti Vás nezaujmú svojou výškou, ale skôr priateľskou povahou, sebadôverou a energiou. Nie je teda divu, že si pomeranian získava srdcia mnohých milovníkov psov.
