© Massimo Cattaneo / stock.adobe.com
Sibírska mačka je zosobnením prirodzenej rasy: stredne veľká mačka s originálnym vzhľadom, silnou postavou a polodlhou srsťou sa vyvíjala úplne bez ľudského vplyvu v jej rodnom Rusku. Od 80. rokov je chovaná cielene.
Sibírske mačky sú naozajstnými prírodnými živlami. Najviac zaujme ich zrodenie z lesných mačiek nazývaných v zemi svojho pôvodu – Rusku „sibirskaja koschka“ a ich nekomplikovaná povaha. Hustá srsť tohto prírodného plemena je prispôsobená drsným chladným zimám a horúcim letám na Sibíre, zahrieva mačku behom chladného zimného obdobia a je dostatočne ľahká pre slnečné letné mesiace.
Sibírska mačka bola systematicky chovaná od 80. rokov a od roku 1990 teší tiež milovníkov mačiek v Amerike.
Meno „sibirskaja koschka“ („sibírska mačka“) bolo v Rusku používané pre všetky svalnaté domáce mačky s bujnou, plyšovou srsťou. Dlhosrsté zvieratá žijú vo všetkých častiach Ruska a Sibíru, i keď nie sú tak bežné ako krátkosrsté zvieratá.
Nie je úplne jasné, odkedy je gén dlhosrstosti tak rozšírený v ruskej mačacej populácii. Zatiaľčo niektorí vedci sádzajú na odlišnú mutáciu, iní sa odkazujú na kríženie s dlhosrstými zvieratami z Orientu. Presný pôvod sibírskej mačky v ich rodnej zemi je tiež sporný. Dlho sa preto predpokladalo, že kaukazské divoké mačky sú blízkymi príbuznými sibírskych mačiek. Tie sú stavbou tela aj sfarbením srsti odlišné od africkej divokej mačky, ktorá je považovaná za pramatku všetkých divokých domácich mačiek. Nové výskumy však túto teóriu nepotvrdzujú: výskumný tím z Oxfordskej univerzity zistil, že všetky domáce mačky na všetkých piatich kontinentoch pochádzajú z divokej mačky plavej.
Dlhá srsť bola v Európe až do 19. storočia raritou. Nie je teda divu, že dlhosrsté mačky zo Sibíru zaujali obchodníkov a cestujúcich a tí ich doviezli do Európy. Sibírske mačky boli opísané už v roku 1864 v jednom z vydania „Brems Tierleben“, potom sa zmienky o nich objavovali v európskych publikáciach len sporadicky.
Dlhosrsté mačky zo Sibíru boli tiež súčasťou prvej výstavy mačiek v Crystal Palace v Londýne v roku 1871. Vďaka recesívne dedenej dlhosrstosti sa mohli vo vrhu krátkosrstých rodičov spontánne objaviť aj mačiatka s dlhou srsťou – tieto zvieratá sa neskôr stali základom pre chov sibírskych mačiek.
Po prvej výstave v Crystal Palace bolo toto plemeno zabudnuté. A to z niekoľkých dôvodov: Mačky s dlhou srsťou boli vzácne a dochádzalo k ich častému kríženiu medzi sebou. Sibírska mačka tak zanikla v genofonde populárnych plemien, ako sú perzské mačky apod. Politická situácia v sovietskom Rusku sa postarala o to, aby Rusko v tej dobe zmizlo z histórie chovu mačiek.
V osemdesiatich rokoch zažili sibírske mačky obrodu. V NDR v roku 1985 začal experimentálny chov so zvieratami dovezenými z Ruska. Od roku 1986 boli dlhosrsté zvieratá tiež súčasťou výstav. Nasledoval veľký úspech: V roku 1987 bolo oficiálne uznané plemeno „sibírska lesná mačka“. Prvý vrh nového plemena v NDR sa narodil 12. mája 1988. Už v roku 1987 priviezla rodina emigrantov prvý pár ruských lesných mačiek do SRN a v roku 1989 bol registrovaný prvý vrh. Od tej doby si toto plemeno získavalo stále viac obdivovateľov.
Približne v rovnakú dobu začalo systematické šľachtenie „Sibirské koschky“ v Rusku. Jednotlivé chovné kluby však podporovali rôzne chovné štandardy, a tak nebol vzhľad sibírskej mačky stále jednotný. Z Ruska boli tiež prvé exempláre vyvezené do USA: v roku 1990 sa prvá sibírska mačka presťahovala do americkej domácnosti. Vysoké náklady na dovoz z Ruska však spôsobili, že chov ruských dlhosrstých mačiek zostal v Štátoch málo početný.
Dnes je sibírska mačka chovaná na celom svete. Jej názov bol v roku 1991 zmenený zo „sibírskej lesnej mačky“ na „sibírsku mačku“, aby sa lepšie odlíšila od „nórskej lesnej mačky“. V roku 1992 bolo plemeno oficiálne uznané svetovou federáciou (1998) Fédération Internationale Féline (FIFe). V angličtine je toto plemeno nazývané “siberian forest cat“, „siberian“ alebo „siberian cat“.
Sibírska mačka bola systematicky chovaná od 80. rokov a od roku 1990 teší tiež milovníkov mačiek v Amerike.
Meno „sibirskaja koschka“ („sibírska mačka“) bolo v Rusku používané pre všetky svalnaté domáce mačky s bujnou, plyšovou srsťou. Dlhosrsté zvieratá žijú vo všetkých častiach Ruska a Sibíru, i keď nie sú tak bežné ako krátkosrsté zvieratá.
Nie je úplne jasné, odkedy je gén dlhosrstosti tak rozšírený v ruskej mačacej populácii. Zatiaľčo niektorí vedci sádzajú na odlišnú mutáciu, iní sa odkazujú na kríženie s dlhosrstými zvieratami z Orientu. Presný pôvod sibírskej mačky v ich rodnej zemi je tiež sporný. Dlho sa preto predpokladalo, že kaukazské divoké mačky sú blízkymi príbuznými sibírskych mačiek. Tie sú stavbou tela aj sfarbením srsti odlišné od africkej divokej mačky, ktorá je považovaná za pramatku všetkých divokých domácich mačiek. Nové výskumy však túto teóriu nepotvrdzujú: výskumný tím z Oxfordskej univerzity zistil, že všetky domáce mačky na všetkých piatich kontinentoch pochádzajú z divokej mačky plavej.
Dlhá srsť bola v Európe až do 19. storočia raritou. Nie je teda divu, že dlhosrsté mačky zo Sibíru zaujali obchodníkov a cestujúcich a tí ich doviezli do Európy. Sibírske mačky boli opísané už v roku 1864 v jednom z vydania „Brems Tierleben“, potom sa zmienky o nich objavovali v európskych publikáciach len sporadicky.
Dlhosrsté mačky zo Sibíru boli tiež súčasťou prvej výstavy mačiek v Crystal Palace v Londýne v roku 1871. Vďaka recesívne dedenej dlhosrstosti sa mohli vo vrhu krátkosrstých rodičov spontánne objaviť aj mačiatka s dlhou srsťou – tieto zvieratá sa neskôr stali základom pre chov sibírskych mačiek.
Po prvej výstave v Crystal Palace bolo toto plemeno zabudnuté. A to z niekoľkých dôvodov: Mačky s dlhou srsťou boli vzácne a dochádzalo k ich častému kríženiu medzi sebou. Sibírska mačka tak zanikla v genofonde populárnych plemien, ako sú perzské mačky apod. Politická situácia v sovietskom Rusku sa postarala o to, aby Rusko v tej dobe zmizlo z histórie chovu mačiek.
V osemdesiatich rokoch zažili sibírske mačky obrodu. V NDR v roku 1985 začal experimentálny chov so zvieratami dovezenými z Ruska. Od roku 1986 boli dlhosrsté zvieratá tiež súčasťou výstav. Nasledoval veľký úspech: V roku 1987 bolo oficiálne uznané plemeno „sibírska lesná mačka“. Prvý vrh nového plemena v NDR sa narodil 12. mája 1988. Už v roku 1987 priviezla rodina emigrantov prvý pár ruských lesných mačiek do SRN a v roku 1989 bol registrovaný prvý vrh. Od tej doby si toto plemeno získavalo stále viac obdivovateľov.
Približne v rovnakú dobu začalo systematické šľachtenie „Sibirské koschky“ v Rusku. Jednotlivé chovné kluby však podporovali rôzne chovné štandardy, a tak nebol vzhľad sibírskej mačky stále jednotný. Z Ruska boli tiež prvé exempláre vyvezené do USA: v roku 1990 sa prvá sibírska mačka presťahovala do americkej domácnosti. Vysoké náklady na dovoz z Ruska však spôsobili, že chov ruských dlhosrstých mačiek zostal v Štátoch málo početný.
Dnes je sibírska mačka chovaná na celom svete. Jej názov bol v roku 1991 zmenený zo „sibírskej lesnej mačky“ na „sibírsku mačku“, aby sa lepšie odlíšila od „nórskej lesnej mačky“. V roku 1992 bolo plemeno oficiálne uznané svetovou federáciou (1998) Fédération Internationale Féline (FIFe). V angličtine je toto plemeno nazývané “siberian forest cat“, „siberian“ alebo „siberian cat“.
© elen_studio / stock.adobe.com
Nielen vzhľad sibírskej mačky je originálny, ale má tiež nekomplikovanú povahu a skvelé inštinkty. Sibírske mačky sú považované za vynikajúcich lovcov, milujú skákanie a šplhanie. Milujú pohyb a nie sú tak vhodné na chov v byte. Zabezpečená záhrada je oveľa vhodnejšia. Tieto mačky nie sú nijak chúlostivé a výlety do prírody podnikajú v akomkoľvek počasí. Majú rady vodu a búrka s výdatným dažďom či snehová výchrica ich od prechádzky neodradí.
Sibírske mačky sú extrémne zvedavé a vedia, čo chcú. Sú veľmi inteligentné a majú dobrodružnú povahu – mnoho sibírskych mačiek sa už v rannom veku naučí používať zvonček pri dverách! Ale sibírske mačky majú svoju vlastnú hlavu. Dobrá výchova je preto veľmi dôležitá, aby Vám neskôr mačka doslova neskákala po hlave alebo netancovala na stole! Navzdory tomu sibírska mačka ku svojej ľudskej rodine úplne priľnie. Mnoho milovníkov tohto plemena hovorí, že sa s nimi ich mačací maznáčik „rozpráva“.
Celkom vzato sú sibírske mačky úprimné, nešľachtené a robustné – to platí pre ich originálny vzhľad aj ich povahu!
Sibírske mačky sú prírodné živly. Milujú pohyb, skákanie, šplhanie a lov a nie sú preto vhodné pre chov v byte. Zabezpečená záhrada je pre ne ideálnym prostredím, môžu sa tam šplhať na menšie aj väčšie stromy a brúsiť si o ne pazúre, preliezať krovinami a loviť myši a malých hlodavcov.
Dlhá srsť sibírskej mačky sa môže kvôli hustej podsade ľahko zlepovať a zachytávať. Zvlášť v zime a v období výmeny srsti potrebujú zvieratá pomoc so starostlivosťou o srsť. Pokiaľ je mačka zvyknutá na hrebeň a kefu už od ranného veku, nepredstavuje žiadny problém občas srsť dôkladne vykefovať, odstrániť mrtvé chlpy a zachytené chumáče. S príchodom teplého obdobia sibírska mačka stráca väčšinu podsady. Podávanie sladovej pasty a mačacej trávy môže uľahčiť prirodzené vylučovanie zhltnutých chlpov. Behom letných mesiacov sa sibírska mačka obvykle stará o kratšiu, redšiu srsť sama. Nielen mačkám s voľným výbehom prospeje pravidelné používanie kefy pre odstránenie listov a častí rastlin, ktoré sa pri prechádzkach nalepia na srsť. Mačka si tiež navykne na dôkladnú starostlivosť o srsť, ktorá bude nasledovať v zimných mesiacoh…
Okrem starostlivosti o pleť je správna výživa kľúčom k tomu, aby si Vaša sibírska mačka mohla užívať dlhý, zdravý a aktívny život. Ako mäsožravci potrebujú mačky potravu s veľkým množstvom zdravých bielkovín – sacharidy môžu konzumovať len v malom množstve. Každoročná návšteva veterinára pomáha včas identifikovať zdravotné problémy a zodpovedať dotazy týkajúce sa správnej starostlivosti a výživy.
© SergeyCash / stock.adobe.com
Sibírske mačky sú originálne zvieratá. Vzhľadom k tomu, že je chov robustných mačiek stále veľmi mladý, vyskytujú sa u nich len ojedinele typické dedičné choroby. Kríženie s inými plemenami a šľachtenie samozrejme riziko výskytu dedičných chorôb zvyšujú – najlepším riešením je premyslené párenie, vyhýbanie sa príbuzenskej plemenitbe a dôraz na zdravý chovný cieľ. Chovatelia sibírskych mačiek i kupujúci majú veľkú zodpovednosť za ochranu týchto prírodných živlov pred dedičnými chorobami v budúcnosti!
Pre Vás ako kupujúceho je obzvlášť dôležité, aby ste zvieratá kúpili len od zodpovedného profesionálneho chovateľa. Reklamy, ktoré sľubujú „chovné zvieratá za nízku cenu“ sú síce lákavé, ale má to jeden háčik: blaho zvierat tu nehraje žiadnu rolu. Chov je drahý koníček a kto chce z predaja zvierat profitovať, šetrí obvykle na kŕmení, chove, zdravotnej starostlivosti a premyslenému páreniu zvierat. Chovateľ, ktorý má zodpovednosť za svoje zvieratá a ich potomkov, neľutuje žiadne finančné prostriedky ani úsilie. Pravidelné návštevy veterinára a testy na genetické vady ako je napr. kardiomyopatie HCM a renálne cysty sú pre neho štandardom. Potenciálnym kupujúcim môže vždy predložiť výsledky testov. Vylúči infikované zvieratá z chovu a v prípade potreby ich predá. Chovateľské spolky nevystavujú len „papiere“ – tiež monitorujú štandard plemena. Každý profesionálny chovateľ je členom niektorého z chovateľských spolkov.
Dokiaľ mačiatka nie sú pripravené na cestu do svojho nového domova, mali by zostať s matkou a súrodencami – najmenej dvanásť týždňov. V tejto dôležitej etape sa mačiatka naučia všetko, čo potrebujú pre dlhý a zdravý život! Chovateľ sa o svoje zvieratá nepretržite stará a poskytuje im všetko, čo pre zdravý rast potrebujú. Novým majiteľom mačiatka vždy ochotne poskytne radu i pomoc!
To všetko samozrejme niečo stojí … Aby chovateľ pokryl všetky náklady, musí si za svoje zviera účtovať určitú cenu. Sibírska mačka z registrovaného chovu stojí asi 700 EUR. Pokiaľ chcete mačke zaobstarať aj mačacieho spoločníka, počítajte s vyššími nákladmi… V ideálnom prípade získate dobre socializované, zdravé zvieratá, s ktorými strávite mnoho šťastných rokov. Prípadne môžete navštíviť útulok – mnoho mačiek tu čaká na nový domov. Medzi nimi môžete nájsť aj dlhosrsté chovné plemená!
Prajeme Vám krásny čas strávený s Vašou sibírskou mačkou!
Turecká angora sa považuje za najstaršiu čistokrvnú mačku na svete a kedysi boli jej domovom dvory sultánov a kráľov. Znalci tohto plemena oceňujú jeho hodvábnu srsť a ladné pohyby. Turecké angorské mačky sú inteligentné, hravé a veľmi prítulné.
Hľadáte mačku s pokojnou a vyrovnanou povahou, ktorá je vhodná pre chov v domácom prostredí a stane sa právoplatným členom Vašej rodiny? V takom prípade bude pre Vás „britská mačka“ ideálnym spoločníkom. Veľkým očiam a plyšovej srsti tohto plemena, nazývaného tiež British Shorthair, neodoláte. Tiež povaha týchto mačiek Vás očarí! Čo ešte potrebujete vedieť? Náš prehľad plemien Vám britskú krátkosrstú mačku predstaví detailnejšie a poskytne Vám užitočné tipy týkajúce sa nadobudnutia, chovu, výživy a zdravotnej starostlivosti.
Bengálska mačka je skutočne unikátne plemeno. Konieckoncov je to "domáci tiger" v pravom zmysle slova: Chovatelia plemena oceňujú jeho divokú krv. Hybridné divoké mačky, ako je mačka bengálska alebo savanová, sú „posledným výkrikom módy“ v chovateľskom svete! Čo robí z mačky mačku hybridnú - a na čo musíte myslieť, pokiaľ si takú mačku zaobstaráte do bytu? Náš detailný portrét tohto plemena Vám poskytne odpoveď.
